A return to Porto

by | Mar 29, 2017

We saw Porto in a different light: in the morning sunshine, in sunsets, in grey cloudy views and spring colours. A day starts with a sweet breakfast and espresso in one of the small bakeries of our neighbourhood of ordinary people, a place where locals know each other and you order in a mixture of English and Portuguese. It’s noon and the tiny shops are opening in those narrow streets. You keep looking at the storefronts while walking to the old town, heading to the Dom Luis Bridge to enjoy the spectacular view before arriving to the Ribeira Square.

The surroundings change on our way to Matosinhos where it feels like wandering in a quiet village. It’s a ten minute walk to the ocean. The wawes are hitting the rocks, the smell of sea is in the air.

A Sunday train with sceneries of orange trees, horses and lakes takes us to Aveiro. The train station is covered with Azulejos. The streets are crowded and boats are floating on the famous canals of the ‘Portuguese Venice’. The city is charming but somehow too busy.
“How far is it to the ocean?”
“Ten minutes”
“By foot?”
“No, by car”.
We are hopping on a train to get off anywhere where we see the ocean from the window and to just catch the last moments of the sunset. Watching the waves washing the stairs on the shores, the dusk creates an unforgettable, almost surreal scene. This return was different, it had the taste of Port wine and fresh fish, endless walks and shells in my pockets.

Our trip to Porto was in partnership with Visit Porto and North.

 

Tentoraz sme videli Porto v inom svetle: v rannom slnečnom svite, v západoch slnka, v sivých, zamračených výhľadoch a jarných farbách. Deň začína espressom v jednej z malých pekární v štvrti bežných ľudí, na mieste, kde sa miestni navzájom poznajú a kde si objednávame v zmesi angličtiny a portugalčiny. Je doobedie a malé obchody zašité v úzkych uličkách práve otvárajú. Kráčame smerom k starému mestu a popri neustálom sledovaní výkladov smerujeme k mostu Ľudovíta I. a jeho úžasnému výhľadu, aby sme sa následne mohli ocitnúť na námestí Ribeira.

Okolie sa zmení na našej ceste do Matosinhosu, kde máme pocit, ako keby sme túlali tichou dedinou. Cesta k oceánu trvá desať minút. Vlny narážajú do skál, vo vzduchu je vôňa mora.

Nedeľný vlak nás so scenériami pomarančovníkov, koní a jazier vedie do Aveira. Vlaková stanica je pokrytá množstvom azulejos. Uličky sú preplnené a na kanáloch slávnych “Portugalských Benátok” sa vzášajú člny. Mesto má šarm, ale má akosi priveľa ruchov.
“Ako ďaleko je to k oceánu?”

“Desať minút.”
“Pešo?”
“Nie, autom.”
Sadáme na vlak aby sme vystúpili kdekoľvek, kde z okna uvidíme oceán, aby sme zachytili posledné lúče zapadajúceho slnka. Pri sledovaní vĺn omývajúcich schody vytvára súmrak nezabudnuteľnú, priam surreálnu scénu. Návrat bol iný, mal chuť portského vína a čerstvých rýb, nekonečných prechádzok a mušlí v mojich vreckách.

Našu cestu podporili Visit Porto and North.

Dia Takacsova

Dia Takacsova

A photographer and visual storyteller seeking lesser told stories around the world. Originally from Slovakia but currently living in Calabria, Italy, I love the freedom of the open road and the smell of sea. Read more about me here.