It’s Saturday and I’m writing these words in a cold, rainy afternoon that is just like most of our days in Moldova. I still remember our first visit in the last winter’s -20 degrees. We decided to return as we wanted to see more, this time hoping for the smell of spring and blooming flowers. What we got was meeting our beloved friends, but also another winter and endless rain.

Landing on the Chisinau International Airport, the city looks like home – again. We are getting lost in the crowded streets, eating in the same restaurants and buying postcards on the same market however, there are new secrets popping up. Why is the tram number 22 going every 5 minutes but it’s always full? Why don’t the world-famous Moldavian wine cellars offer any wine tasting on weekends? Is there any way to get into the abandoned building of the Chisinau Circus? There is still much we cannot ”decode”.

We are meeting Ana on the only marsrutka going back to the city from the Orheiul Vechi monastery. She is so nice that she invites us to a Sunday lunch to her home – a military village near Chisinau. Walking through the forest and meadows all around, it’s easy to imagine the summer evenings next to the campfire, just as she describes them. The face of Moldova I still wish to see.
Our last evening is spent with a picnic on the rooftop of a huge abandoned building. To get up takes like forever but the view of the Chisinau gates and the wine is a great reward. It’s time to pack and leave the city lights…

 

Je sobota a ja píšem tieto slová počas chladného a upršaného poobedia podobnému takmer každému z našich moldavských dní. V mysli mám našu prvú návštevu z minulej zimy, a jej dvadsaťstupňové mrazy. Rozhodli sme sa sem vrátiť, pretože sme chceli videť viac, tentoraz dúfajúc vo vôňu jari a kvitnúce kvety. Čakalo nás však stretnutie s našimi priateľmi, ale zároveň aj ďalšia zimu a nekonečný dážď.

Pristávajúc na medzinárodnom letisku v Kišiňove vyzerá mesto dôverne. Strácame sa v dave ulíc, obedujeme v rovnakých reštauráciách a kupujeme pohľadncie na rovnakom trhu, hoci, vynárajú sa aj nové otázky. Prečo je trolejbus č. 22 stále plný, aj keď ide každých 5 minút? Prečo slávne Moldavské vinice neponúkajú ochutnávky počas víkendov? Je možné dostať sa do opustenej budovy Kišiňovského cirkusu? Stále priveľa vecí, ktoré nedokážeme rozlúštiť.

Anu stretávame na jedinej marsrutke ktorá smeruje z kláštora Orheiul Vechi do hlavného mesta.  Je natoľko láskavá, že nás pozýva na nedeľný obed do svojho domova – vojenskej dedinky neďaleko Kišiňova. Počas toho, ako kráčame okolitými lesmi a lúkami je jednoduché si predstaviť letné večery s táborákom, ako ich ona sama opisuje. Tvár Moldavska, ktorú si stále prajem vidieť.
Posledný večer trávime nočným piknikom na streche vysokánskej opustenej budovy. Dostať sa hore trvá nekonečne dlho, no pohľad na slávne brány Kišiňova a víno sú dostatočným odškodnením. Je čas pobaliť sa a opustiť svetlá mesta…

_dsc6404

_dsc6408

_dsc6431

_dsc6378

_dsc6529

_dsc6574

_dsc6947

_dsc6550

_dsc6962

_dsc6972

_dsc7068

_dsc7078

_dsc6990

_dsc6986

_dsc6988

_dsc7063