Abkhazia

by | Jul 20, 2016

Abkhazia is a breakaway region of Georgia controlled by a separatist government. It considers itself an independent state but is recognized only by Russia, Nicaragua, Venezuela and Nauru. We applied for our visa to this relatively undiscovered land in the required advance of 7 working days, filling a quite detailed online document and attaching the copies of our passports. We opted for the visa for a period of up to 10 days which was approved without any problems.

Abkházsko je čiastočne uznaný štát na území Gruzínska kontrolovaný separatistickou vládou. Existenciu tejto samovyhlásenej krajiny uznávajú len Rusko, Nikaragua, Venezuela a Nauru. O víza do tejto relatívne neobjavenej oblasti sme požiadali v potrebnom predstihu siedmych pracovných dní, vypĺňajúc celkom detailné online tlačivo a pripájajúc kópie našich pasov. Zvolili sme si víza s platnosťou do desať dní, ktoré nám boli udelené bez problémov.

Approaching the Abkhazian border / Na ceste k abkházskej hranici

It’s a short ride from the city of Zugdidi to the Inguri river where the marshrutkas and taxis stop. We are trying to ask about the way to the abkhazian border just as we arrive to Zugdidi. “To Sukhumi? It is impossible to go there, there is no border!” says a young girl, and you can spot some fear in her eyes.

Getting through the Abkhazian border is rather an uncomfortable process. We get off the first marshrutka and visit the Georgian ‘border office’. You must cross the old bridge on the Inguri which is full of potholes – either by foot or by cart, and then walk through the militaristic ‘line of occupation’ in order to reach the actual border. You can’t really see who are you talking to thanks to the one-way glass. The soldier stumbled across our visa, made a short call and let us wait about ten minutes. We could continue to the second checkpoint, surrounded by fences from all sides. There was no Spanish Inquisition in our case – one of the possible reasons is that we were eager to say that we don’t speak any Russian. As we are entering Abkhazia, my phone carrier welcomes me in Russia.

Cesta z centra Zugdidi k rieke Inguri, kde zastavujú maršrutky, je krátka. Cestu k abkcházskej hranici sa snažíme zistiť ešte v meste. “Do Sukhumi? Je nemožné tadiaľ prejsť, nie je tam hranica!”, hovorí mladé dievča, a v jej očiach možno badať strach.

Prechod cez abkházsku hranicu nie je práve pohodlným procesom. Vystupujeme z prvej maršrutky a navštevujeme gruzínsky “hraničný prechod”. Aby sa človek dostal na abkházsku stranu, musí pešo alebo kočom prejsť starým mostom na Inguri, ktorý je plný výmolí, a následne kráčať cez vojenský checkpoint v snahe prejsť pravou hranicou. Vďaka preskleniu nie je zjavné, s kým vlastne hovoríte. Vojak očami letmo prebehol naše víza, vybavil si krátky telefonát a nechal nás čakať približne 10 minút. Obklopení plotmi z každej strany sme mohli pokračovať k druhému checkpointu. Španielska inkvizícia sa v našom prípade nekonala – jedným z možných dôvodov je, že sme sa od začiatku prezentovali ako cestovatelia, ktorí vôbec nehovoria po rusky. V momente kedy vchádzame do Abkcházska, ma môj mobilný operátor víta v Rusku.

Our crossing of the Inguri / Náš prechod cez Inguri

Our crossing of the Inguri / Náš prechod cez Inguri

Our first stop is Gali, where we have to wait a few hours in order to change marshrutkas. This town maintained a large population of Georgians but most of them were displaced or killed in the ethnic cleansing between 1995 and 1996. Some of the displaced returned after the end of war, but Gali still looks like a ghost town: the streets are empty and so are the old houses overgrown by vegetation. We are crossing an abandoned historical building – probably a theater – which is now only a temporary home of a few cows. We meet in Gali only two taxi drivers, our marshrutka driver and two friendly bakers who exchange a few words with us and then refuse to take money for our fresh bread. The park is empty and we are not surprised to meet horses walking across it.

Našou prvou zastávkou je Gali, kde musíme prestúpiť, a tiež čakať niekoľko hodín. Súčasťou tohto mesta bolo početné gruzínske obyvateľstvo, ale väčšina z nich bola počas etnických čistiek v rokoch 1995 a 1996 vysťahovaná alebo zavraždená. Niektorí z vysťahovaných sa po skončení vojny vrátili, no Gali stále vyzerá ako mesto duchov: ulice sú rovnako prázdne, ako opustené domy ktoré si podmanila príroda. Prechádzame popri opustenej historickej budove – pravdepodobne divadle – ktorá je v súčasnosti len dočasným domovom niekoľkých kráv. V Gali stretávame len dvoch taxikárov, nášho vodiča maršrutky a dvoch priateľských pekárov, ktorí si s nami vymenia niekoľko slov, a následne odmietnu peniaze za čerstvý chlieb, ktorý od nich kupujeme. Park je ľudoprázdny, a keď v ňom stretávame voľne pasúce sa kone, ani nás to neprekvapí.

A large mosaic on one of Gali's buildings / Veľká mozaika na jednej z budov v Gali

A large mosaic on one of Gali’s buildings / Veľká mozaika na jednej z budov v Gali

_DSC0819

The local park / Miestny park

Sukhumi, the capitol looks vibrant. We are passing streets with majestic buildings and continue to an attractive promenade full of people, a place to search for the babushkas sitting on their plastic chairs with a sign “Komnata” (free rooms). It’s not as easy as described, but we manage to rent a room from an old couple living just next to the promenade.

Hlavné mesto Sukhumi pôsobí na prvý pohľad živým dojmom. Naša maršrutka prechádza ulicami, ktoré lemujú majestátne budovy. Naskytá sa nám pohľad na promenádu plnú ľudí, miesta, kde by sme mali nájsť “babušky” posedávajúce s tabuľkou “Komnata” (voľná izba). Hoci to nie je tak jednoduché, ako v popise, nakoniec sa nám podarí prenajať izbu od staršieho páru, ktorý žije hneď vedľa promenády.

The promenade, beach and mountains / Promenáda, pláž a hory

Sukhumi’s promenade, beach and mountains / Promenáda, pláž a hory v Sukhumi

abkhazia1

The next morning is the right time to obtain our visa. We’ve read on various forums the following: “Dress modestly. If you won’t wear long trousers, the officials won’t let you in.” We put on our long trousers for the first time since we arrived to Georgia, and try to survive the heat. Heading to the ‘immigration office’ and just stopping at the bank to pay the visa fee when we spot a group of about five cyclists – and I recognize some of them from our flight.

These Czech travelers came to spend two weeks cycling across Abkhazia and they already visited the office. Of course all of them wear shorts and simple t-shirts… We join this group of the nearly the only non-russian tourists we met during our whole stay to exchange travel tips, becoming the main attraction of the pub we sit in. As our new friends speak good Russian they know many more ‘hidden spots’ and this is the moment where we are getting the recommendation of visiting Tkvarcheli.

We are ending up in a small restaurant which is, as turns out, a popular stop of the local police officers. One of our new friends starts a conversation with the saleswoman. They discuss local food or places to see but when he asks how is life in Abkhazia she begins her reply but as someone else is entering the restaurant, she suddenly remains silent.

Ďalšie ráno nastáva čas vybavenia víz. Na rôznych fórach sme sa dočítali, že ak nebudeme mať oblečené dlhé nohavice, víza nemusíme dostať. Obliekame si ich teda po prvýkrát odkedy sme v Gruzínsku, a zároveň sa snažíme prekonať horúčavu. Cestou na ‘imigračný úrad’ stretávame sa zastavujeme v banke, kde máme zaplatiť za víza, a zároveň stretávame skupinku približne piatich cyklistov – a ja v momente spoznávam niekoľkých z nich z nášho letu.

Títo českí cestovatelia sa rozhodli stráviť svoju dvojtýždňovú dovolenku cyklistickou výpravou naprieč Abkcházskom. Víza si už vybavili a, samozrejme, všetci majú na sebe krátke nohavice a jednoduché tričká… Pridávame sa k tejto skupine viac-menej jediných neruských turistov ktorých sme stretli počas našej cesty, aby sme si vymenili tipy, čím sme sa zároveň stali hlavnou atrakciou krčmy, do ktorej si sadáme. Naši noví priatelia hovoria vynikajúcou ruštinou, poznajú množstvo “tajných miest”, a my dostávame odporúčanie na návštevu Tkvarčeli

Ocitáme sa v malej reštaurácii ktorá je, ako zisťujeme, populárnou zastávkou miestnych policajtov. Jeden z našich nových priateľov načne debatu s predavačkou. Diskutujú o miestnom jedle alebo ďalších miestach, ktoré sa oplatí navštíviť, ale keď sa opýta, aký je život v Abkcházsku načne svoju odpoveď, no v momente keď do reštaurácie vkračuje niekto ďalší sa odmlčí.

visa

An Abkhazian visa with the flag / Abkházske vízum s vlajkou

Our group in a local restaurant / Naša skupina v miestnej reštaurácii

Our group in a local restaurant / Naša skupina v miestnej reštaurácii

The thing I noticed in Sukhumi is the provisionality of all: many things work, but only on the level of need. You have the promenade which is the main tourist spot but you can see that it is just slowly taken over the time. No one is repairing the roads. The historical main train station is in a similar state of disrepair. As we decided to take a walk and leave the promenade during the night, the combination of the almost completely dark streets, buildings that are falling apart and the scene when a jeep almost hit a biker on the dark road evoked mixed feelings.

Vec, ktorú si v Sukhumi všímam je provizórnosť: mnoho vecí funguje, ale len na nevyhnutnej úrovni. Vezmite si promenádu, ktorá je hlavnou zastávkou turistov, no zároveň možno pozorovať, ako ju ohlodáva zub času. Nik neopravuje cesty. Historická budova železničnej stanice je v podobnom havarijnom stave. Keď sme sa rozhodli prejsť a opustiť promenádu v noci, kombinácia takmer úplne tmavých ulíc, rozpadávajúcich sa budov a scény, kedy jeep takmer zrazil cyklistu v nás zanechali zmiešané pocity.  

_DSC0870

_DSC0854-(2)

_DSC0824sf

Abkhazia is challenging and surreal at the same time. We saw a geysir from marshrutka’s window and spent days in a capitol with a spectacular view of the beach on one side and the mountains on another. This is the ‘country’ where you can find the deepest known cave on Earth and the nature is simply breathtaking. But this is also a land where you can still see the deep scars of the war – just to mention, the former parliament building in the centre of the capitol, Sukhumi, was destroyed by tanks and this enormous building is nowadays empty and just left to decay.

Abkházskou je veľkou výzvou a surreálnym miestom naraz. Z okna maršrutky sme videli gejzír, a strávili dni v hlavnom meste s úžasným výhľadom na pláž na jednej strane, a hory na druhej. V tejto “krajine” sa nachádza najhlbšia známa jaskyňa na Zemi a príroda je dychberúca. Na druhej strane však v tejto krajine možno stále vidieť mnohé stopy vojny, akým je napríklad pôvodná budova parlamentu v centre hlavného mesta Sukhumi, na ktorú pálili tanky, a v súčasnosti je táto obrovská budova prázdna a rozpadáva sa. 

The Abkhazian parliament building from outside... / Abkházsky parlament z vonka...

The Abkhazian parliament building from outside… / Abkházsky parlament z vonka…

...and from inside / ...a z vnútra

…and from inside / …a z vnútra

A knowledge of Russian is nearly crucial and the ability of reading cyrillic will be very, very useful as this region is rarely visited by anyone else but Russian tourists. We see and hear them everywhere around. “It’s much cheaper to come for a vacation here than to the ‘neighbouring’ Sochi”, says the only one of them we spoke with. She teaches English in Moscow and notes that “there is no distance for Russians” as they are used to travel thousands of kilometers. Seems like the combination of the warm climate, seaside, the nature and the abkhazian prices are truly convincing.

Znalosti ruštiny je takmer nevyhnutná, a schopnosť čítať azbuku vám bude veľkým prínosom, keďže tento región je len zriedkakedy navštevovaný turistami, ktorí nepochádzajú z Ruska. Vidíme a počujeme ich všade okolo nás. “Je omnoho lacnejšie prísť na prázdniny sem, než do “susedného” Sochi”, hovorí jediná z nich, s ktorou sa dávame dostávame do reči. Učí angličtinu v Moskve a poznamená ešte, že “pre Rusov neexistuje vzdialenosť” pretože sú zvyknutí cestovať tisícky kilometrov. Zdá sa, že kombinácia teplej klímy, mora, prírody a abkházskych cien je pre nich naozaj presvedčivá. 

_DSC0842

_DSC0948-2

All the distances look quite close on the map,  but I would say that the infrastructure of the country is rather poor and you will need some time to get from A to B. It seemed to us that the only way to see the beautiful abkhazian nature is to join one of those tourist trips offered alongside the promenade. We unfortunately missed this possibility and the local taxi drivers weren’t keen on lowering their high prices for us. We headed to another ghost town instead.

Všetky vzdialenosti vyzerajú na mape dostupne, no dalo by sa povedať, že infraštruktúra krajiny je slabá, a budete potrebovať množstvo času na prepravu z bodu A do bodu B. Zdalo sa nám, že jedinou možnosťou ako sa dostať do abkházskej prírody je pridať sa na jeden z výletov ponúkaných turistom. To sa nám žiaľ nepodarilo, a miestni taxikári neboli ochotní spustiť zo svojich horibilných cien. Namiesto toho sme sa vybrali do ďalšieho mesta duchov.

blog

_DSC0822

The story of Tkvarcheli is fascinating: we are discovering the empty flats, manage to get into area of the abandoned powerplant and notice a car with German plates on the road. “Is it even possible to meet here someone who is not a local?” We can’t believe our eyes and stop the car. We assume that the driver just kept the original plates when he bought the car, but since we only saw cars with Abkhazian plates in this ‘country’, but there is still hope. The driver can’t speak German but invite us to join him to the local meeting point which is under the Lenin bust. The seat next to him is occupied by a wine barrel. As he says, he is simply dealing cars.

Príbeh mesta Tkvarčeli je fascinujúci: objavujeme prázdne byty, dostávame sa do areálu opustenej elektrárne a na ceste zbadáme auto s nemeckou poznávacou značkou. “Je vôbec možné stretnúť tu niekoho, kto nie je miestny?” Nemôžeme veriť svojim očiam a auto zastavujeme. Predpokladáme, že vodič auta si pri kúpe auta len ponechal jeho pôvodné značky, ale keďže sme v Abkházsku videli len autá s miestnymi značkami, stále máme nádej. Vodič nehovorí po nemecky, ale pozýva nás, aby sme sa k nemu pridali a spolu pokračovali na miestny bod stretnutia: pod Leninovu bustu. Sedadlo vedľa neho je obsadené, a on podľa svojich slov jednoducho kupuje a predáva autá. 

Our "German friend" / Náš "nemecký známy"

Our ‘German’ friend / Náš “nemecký” známy

_DSC1063s

We are invited to join their feast under the bust with wine, beer and a small snack. The locals are friendly but they keep some distance: we have huge backpacks, a large camera, can’t speak much Russian and last but not least – are currently the only tourists in their town which used to have a population of 21 000 people, but is currently a home to only about 5 000 of them. The meeting is interrupted by the arriving bus. One of the locals follows us to the bus stop “Why Gali? I can take you!” “We have friends waiting there” is our answer.  We all know that there are no friends waiting for us in Gali. We are going back to the border, leaving behind this outlandish land…

Sme pozvaní na ich hostinu pod bustou plnú vína, piva a malého občerstvenia. Miestni sú priateľskí, no zároveň si udržiavajú istý odstup: máme obrovské batohy, veľký fotoaparát, po rusky toho veľa nerozumieme a hlavne: sme v tom čase jedinými turistami v meste, ktoré má dnes namiesto pôvodných 21 000 obyvateľov len 5 000. Naše posedenie je prerušené prichádzajúcim autobusom. Jeden z miestnych nás vyprevádza na autobusovú zastávku so slovami “prečo Gali? Môžem vás odviezť!” “Čakajú nás tam priatelia”, odpovedáme. Všetci vieme, že neexistujú žiadni priatelia v Gali. Vraciame sa na hranicu, zanechávajúc toto tajuplné miesto…

Leaving Tkvarcheli / Na ceste z Tkvarčeli

Leaving Tkvarcheli / Na ceste z Tkvarčeli

Uložiť

Dia Takacsova

Dia Takacsova

A photographer and traveller seeking lesser told stories while usually heading east or north. Based between Slovakia and Germany.