78 degrees north, part II.

by | Dec 26, 2016

We are gearing up for the next part: it’s Friday evening and we are entering the first boat to visit the Wahlenbergbreen glacier. Being picked up by a bus seem to be an amazing luxury after the about week of living in a tent and walking or biking everywhere – and we are lucky enough to join the first trip of the season to this glacier. It takes about three hours to find ourselves in front of one of the most impressive scenery I have ever seen surrounded by arctic silence, cold wind, masses of ice and a seal resting nearby the glacier. Another boat takes us to the Russian ghost town of Pyramiden, a former mining town with majestic buildings and soil imported especially to make it possible to grow grass on the main square. The town was left empty in 1998 and is currently inhabited by 7 people – all of them staff members who run the local hotel. Most visitors stop for a short sightseeing tour but we decided to stay three days in order to discover the surroundings and find places where we can be really alone in the arctic wilderness. We are leaving the town behind after the guide’s recommendation of a cabin where we could stay legally, a place set in a postcard-like scenery with hazy mountains and canyons around. Looking at the map and finding out that it is one of the last ones in Dickson Land, with just with the wilderness ahead is an amazing feeling.

The hut of the Czech scientists coming here every summer is facing the glacier in the Petunia Bay. We discover the surroundings, feeling very small and always looking for polar bears. Several hikes and one night near the glacier later the same boat takes us back to the Longyearbyen campsite where we reunite with our friends and drive for our first and only dinner in the restaurant before it’s time to say goodbye. The Longyearbyen airport welcomes us only with a small shop with fresh waffles and a familiar polar bear warning. A few hours later we find ourselves at a busy Airport in Oslo. There are all those unusual things we already forgot about: roads, trees, crowds, rush. We are catching our flight to Berlin but we already know that Svalbard changed us – and that it wasn’t our last visit.

Pripravujeme sa na ďalšiu časť: je piatkový večer a my sa vydávame na prvú cestu loďou k ľadovcu Wahlenbergbreen. Byť vyzdvihnutý autobusom sa nám po približne týždni prežitom v stane a chodením pešo alebo na bicykli zdá ako neuveriteľný luxus – a máme tiež šťastie na prvú cestu sezóny k tomuto ľadovcu. Po troch hodinách na mori sa ocitáme pri jednej z najpôsobivejších scenérií, akú som kedy videla: obklopuje nás arktické ticho, chladný vietor, masy ľadu a tuleň odpočívajúci v blízkosti ľadovca. Druhá loď sa nás vezie do ruského mesta duchov Pyramiden, pôvodného baníckeho mesta s majestátnymi budovami a pôdou ktorá bola privezená len preto, aby na hlavnom námestí mohla rásť tráva. Mesto bolo vyľudnené v roku 1998, a v súčasnosti v ňom žije len 7 obyvateľov – všetci sa starajú o miestny hotel. Väčšina návštevníkov prichádza na krátku prehliadku mesta, no my sme sa rozhodli zostať tri dni aby sme objavili okolie a našli miesta, kde je človek v arktickej divočine naozaj sám. Mesto nechávame za sebou po tom, čo nám miestny sprievodca odporučí chatku, v ktorej môžeme prespať legálne – miesto zasadené do scenérie ako z pohľadnice, obklopené hmlistými vrchmi a kaňonmi. Zistenie, že je jednou z posledných chatiek v tomto kúte Dickson Landu, a pred nami je len divočina je úžasný pocit.  Chata českých vedcov, ktorí sem prichádzajú každé leto sa nachádza v zálive Petunia. Objavujeme okolie a zároveň sa s pocitom vlastnej zanedbateľnosti neustále obzeráme po ľadových medveďoch. Po ďalších túrach a jednej noci poblíž ľadovca nasadáme na rovnakú loď smerujúcu do Longyearbyenu, kde sa v kempe opäť stretávame s našimi priateľmi a pred odchodom si v meste si dávame prvú – a jedinú večeru v reštaurácii. Longyearbyenské letisko nás víta malým obchodom s čerstvými vaflami a dobre známym plagátom upozorňujúci na ľadové medvede. O niekoľko hodín sa nachádzame na preplnenom letisku v Osle so všetkým tým, na čo sme už stihli zabudnúť: cestami, stromami, množstvom ľudí a zhonom. Predierame sa davom aby sme nasadli na náš let do Berlína no už vieme, že nás Svalbard zmenil – a že to nebola naša posledná návšteva.
2svalbard1

2svalbard2

2svalbard3

2svalbard4

2svalbard29

2svalbard5

2svalbard6

2svalbard7

2svalbard8 2svalbard9

2svalbard10

2svalbard11

2svalbard12

_dsc2557

2svalbard13

2svalbard14 2svalbard16

2svalbard17

2svalbard18

2svalbard19

2svalbard20

2svalbard21

2svalbard22

_dsc2297   2svalbard23

2svalbard24

2svalbard25

2svalbard26

2svalbard27

2svalbard28a

2svalbard30

2svalbard31

2svalbard32

Dia Takacsova

Dia Takacsova

A photographer and traveller seeking lesser told stories while usually heading east or north. Based between Slovakia and Germany.