78 degrees north, part I.

by | Oct 29, 2016

Our plane is leaving the heavy clouds behind and the first thing we see are dramatic, rugged mountains. “It’s already worth all the way”, we are saying. It’s June and we are landing at the Longyearbyen Airport to the fresh, 3 degrees cold air.

Svalbard. This remote archipelago located halfway between mainland Norway and the North Pole is the world’s northernmost permanently inhabited area. There are no trees, but there is coal. There are several months of daylight and several months of night. There are only 46 kilometers of roads. There are only three settlements with about 2 500 inhabitants – and the only way to travel between them is by snowmobile in the winter and by boat in the summer. And there are polar bears, too.

Travelling to the Arctic is an interesting feeling: one is trying to be prepared as much as possible but on the other hand you feel that you cannot be ready enough: everything is just so different here. We are arriving to the arctic summer when the sun doesn’t set at all. We keep thinking of “what if it gets dark” for a day or so, but then we find ourselves on the opposite side: we are collecting fossils under the glaciers when someone asks what’s the time. When we look at our watch, it’s 10pm.

Island life is slow, calm and the rest of the world becomes distant, almost banal. You are a visitor on Svalbard – equal to everything living here. We spend to weeks discovering a small part of the island by foot and see all of its forms: majestic mountains, rocky waterfalls, the modest vegetation, snow, morenes and in this season wet soil, too. A tent is our home and a rifle and signal gun our essentials. Our daily morning view always contains cloudy mountain views, temperatures near zero, strong wind and often rain, too. The first thing you learn here is not to see the weather as an obstacle – just as locals say, how you see it depends only on your point of view.

We go on dayhikes starting from Longyearbyen and wander around the town as much as the locals become familiar with us: there is always that one bus driver passing by anytime we are biking to the camp, the smiling Thai shop owners recognize us as well as the museum staff. The community is changing this archipelago 78 degrees north to a home: people live here because they want to, not because they have to.

 

Lietadlo sa vynára z oblakov, a my po prvýkrát vidíme dramaticky tvarované hory. “Už teraz to stálo za to”, hovoríme si. Je jún, a my na letisku Longyearbyen pristávame do sviežich trojstupňových teplôt. 

Svalbard. Toto odlahlé súostrovie na polceste medzi Nórskou pevninou a Severným pólom je najsevernejším celoročne obývaným miestom na svete. Nie sú tu stromy, no je tu uhlie. Niekoľko mesiacov je len deň, a niekoľko ďalších len noc. Je tu len 46 kilometrov ciest. Nachádzajú sa tu len 3 osídlenia s celkom 2500 obyvateľmi – a jedinou možnosťou presunu medzi nimi sú v zime snežné skútre a v lete lode. A tiež tu žijú ľadové medvede.

Cestovanie do arktických oblastí je zvláštny pocit: človek sa na moment prvého kontaktu snaží pripraviť čo najlepšie, no zároveň cíti, že to nie je možné: toto miesto sa takmer vo všetkom vymyká krajine, ako ju poznáme. Prichádzame v období Polnočného slnka, kedy slnko vôbec nezapadá. Nad tým, aké to bude keď sa zotmie rozmýšlame len počas prvého dňa, následne sa totiž ocitáme na opačnej strane: zbierame fosílie pod ľadovcom, keď zrazu jednému z nás napadne pozrieť sa na hodinky. Je to neuveriteľné, no je desať hodín večer.

Ostrovný život je pomalý a pokojný, a zvyšok sveta sa stáva vzdialeným, až banálnym. Človek je na Svalbarde návštevníkom rovnocenným so všetkým, čo existuje na ostrove. Pešo objavujeme malú časť ostrova, zaznamenávajúc všetky jeho tvary: impozantné hory striedajú občasné zasypané cestičky, skromné rastliny, sneh, morény a v tomto období aj rozmočená pôda. Našim domovom je stan, a našimi nevyhnutnosťami sú puška a signálna pištol. Každé ráno budíme s výhľadom na oblakmi zahalené hory. Súčasťou sú teploty blízko nuly, vietor a neraz aj dážď. Počasie prestávame vnímať ako prekážku čohokoľvek – to je vec, ktorú vás Svalbard naučí ako prvú – veď ako hovoria miestni, či je v daný deň pekne, je len uhol pohľadu.

 Z Longyearbyenu sa vydávame na denné túry a celkovo sa motáme v okolí toľko, že nás miestni už spoznávajú: keď bicyklujeme, vždy nás míňa ten istý vodič autobusu, spoznávajú nás usmievaví thajskí predavači v obchodoch tak isto, ako aj zamestnanci miestneho múzea. Komunita mení ostrov 78 stupňov severne na domov: ľudia na toto miesto prichádzajú žiť pretože chcú, a nie preto, lebo musia.

 

svalbard_1

svalbard_2

svalbard_3

svalbard_4

svalbard_5

svalbard_7

svalbard_8

_af7

svalbard_10

svalbard_11

svalbard_12

svalbard_13

svalbard_14

svalbard_15

svalbard_16

svalbard_17

svalbard_18

svalbard_19

svalbard_21

svalbard_20

svalbard_22

_dsc6592

svalbard_23

svalbard_24

Dia Takacsova

Dia Takacsova

A photographer and traveller seeking lesser told stories while usually heading east or north. Based between Slovakia and Germany.